Vzťah medzi kvalitou podania a následnou obranou družstva vo volejbale mužov

Bývalý aktívny hráč a v súčasnosti tréner anglického Richmondu Marcel Sivák vypracoval v rámci štúdia zvyšovania si trénerského vzdelania odborný článok na tému kvality podania a následnej obrany družstva v mužskom volejbale.

ČASŤ I.

Previazanosť obranných herných kombinácií s podaním

Začiatkom Apríla 2024 sa v Pezinku odohral turnaj kvalifikácie na majstrovstvá Európy žien do 20 rokov, ktorého sa zúčastnila aj Slovenská reprezentácia. Pre Slovenskú reprezentáciu však turnaj nedopadol úspešne hlavne v zápasoch s výberom Grécka a Španielska, ktorým slovenský výber podľahol vo vzájomných stretnutiach. Aj keď následná diskusia slovenskej volejbalovej verejnosti poukazovala na niekoľko faktorov, autorovi tohto článku sa ako hlavná príčina neúspechu javil veľký rozdiel v kvalite, taktike a následne efektivite podania, ktoré mali súperi slovenského výberu na oveľa vyššej úrovni. Stabilné smečované podanie v tejto vekovej kategórii žien bolo veľmi zaujímavým prvkom herného prejavu oboch spomínaných družstiev.

Stabilný smečovaný servis aj keď už je zrejmý na najvyššej ženskej úrovni, ešte stále však neprevláda a naďalej je evidentný skôr sklon k plachtiacemu podaniu, hlavne v nižších kategóriách. Na spomínanom turnaji v Pezinku však bolo evidentné, že smečované podanie sa stáva trendom  už aj v nižšej vekovej kategórii, čo potvrdzuje že podanie ako herná činnosť nabralo ďaleko väčší význam než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Rola podania a jeho význam v mužskom volejbale má tiež svoje špecifiká a existujú rôzne názorové postoje na túto tému. Pomer využívania smečovaného a plachtiaceho podania v mužskom volejbale je vo veľkej miere naklonený k smečovanému podaniu, avšak úloha podania z taktického hľadiska je rovnaká v mužskom ako aj v ženskom.

Toto tvrdenie je postavené na téze, že podanie je obranná činnosť v kontexte trojdielneho systému obrany (z pohľadu reťazca herných situácií herného komplexu K2), kde okrem podania ako prvej časti je blok druhou a obrana v poli treťou časťou jedného celku, tvoriaceho reťaz obranných činností, ktoré na seba nadväzujú a navzájom sa ovplyvňujú.  Táto téza bola podrobená relatívne kratšej štatistickej analýze v rámci záverečnej práce 3. stupňa školenia trénerov Slovenskej Volejbalovej Federácie, z dielne autora tohto článku. Cieľom tohto článku je v krátkosti priblížiť výsledky spomínanej záverečnej práce volejbalovej verejnosti na Slovensku a prispieť týmto k rozvoju odborného diskurzu na tému vzťahu medzi kvalitou podania a  následnou obranou družstva, v tomto prípade so zameraním na mužský volejbal.

Podanie ako herná činnosť a jeho hlavná úloha

V odbornej literatúre na Slovensku, ale aj v Českej Republike je podanie definované ako útočná herná činnosť, ktorá je bližšie charakterizovaná ako odbitie lopty do poľa súpera, ktorým sa začína každá rozohra (Přidal a Zapletalová, Športová príprava vo volejbale, 2018). Táto definícia s nepatrnými zmenami sa objavuje vo všetkých publikáciách za posledných 40 rokov prakticky v rovnakej forme. Avšak v prípade druhov podania, je badateľný rapídny vývoj a zmien v tejto oblasti je oveľa viac. Keď v 80-tych rokoch sa hovorí o 3 druhoch podania, kde jedným z nich je podanie zdola, v 2018 roku je tých druhov oveľa viac, vrátane smečovaného  podania a plachtiaceho podania vo výskoku. Ako príklad toho akým rýchlym tempom sa vyvíja podanie je vhodné spomenúť aj takzvané podanie hybridné, ktoré je dnes už často používané v praxi avšak odborná literatúra ešte tento druh podanie nezahrňuje. Keď hovoríme o hybridnom podaní máme na mysli podanie, ktoré má rozbeh ako aj nadhodenie lopty  podobné smečovanému podaniu, a rovnako tak aj sila, či razancia podania je podobná ak nie totožná razancii smečovaného podania. Avšak forma úderu ako aj dráha letu lopty má prvky výlučne plachtiaceho podania. Pre doplnenie popisu tohto druhu podania, vzhľadom na to, že odborná terminológia nie je ešte ustálená, protagonistami tohto podania, sú hráči ako je Mateusz Bieniek, či Trevor Clevenot.

V súvislosti s rolou akú podanie má, takmer každá zo spracovaných odborných publikácií (či už priamo, alebo nepriamo) opisuje podanie ako činnosť, ktorou sa hra zahajuje, avšak autori rovnako uvádzajú, že to nie je jediná úloha podania. Literatúra túto tému rozvíja rôznym spôsobom, avšak takmer vo všetkých prípadoch je podanie charakterizované ako prvý útok družstva, ktorý má za cieľ vytvoriť tlak na súpera pri jeho zakladaní útoku, čím chce podávajúce družstvo získať výhodu v obrane, alebo získať bod z podania. Podanie naďalej predstavuje zahájenie hry, keďže to predpisujú pravidlá, ale vývoj v technike, sile a rýchlosti podania zapríčinil, že podanie sa stalo kľúčovým ak nie rozhodujúcim faktorom v zápasoch. Pre potvrdenie toho vyjadrenia je nutné sa pozrieť na niektoré vlastnosti podania v súčasnosti.

Variabilita – v súčasnosti evidujeme tri druhy podania, ktoré sa bežne používajú v hre. Ide o smečované podanie, plachtiace podanie vo výskoku a rovnako tak aj spomínané hybridné podanie. Plachtiace podanie zo zeme, ktoré v niektorých prípadoch ešte evidujeme v ženskom volejbale (napr.: Agnieszka Korneluk), sa z mužského volejbalu úplne vytratilo. V mužskom volejbale sa dôraz kladie na dva základne elementy: (i) sila alebo rýchlosť a (ii) nepredvídanosť podania, kedy prijímajúce družstvo nevie do poslednej chvíle, akú formu podania má očakávať.

Vzdialenosť od siete – aj keď pravidlá predpisujú, že podanie sa vykonáva len z poza základnej čiary (paragraf 12.4.3 oficiálnych pravidiel 2021-2024), ku kontaktu s loptou a teda samotnému vykonaniu podania dochádza 1,5 – 2 metre v ihrisku. To znamená, že v prípade ak prihrávajúci hráči stoja približne 2 metre od základnej čiary, tak sa skráti vzdialenosť, ktorú musí lopta po podaní prekonať z pôvodných približne 16 metrov na približne 14 metrov. Takto skrátená vzdialenosť, ktorú prekoná lopta v kombinácii povedzme s plochou dráhou letu pri plachtiacom podaní, ktoré sa vykonáva pri nižších rýchlostiach, je reakčný čas oveľa kratší (v prípade plachtiaceho podania, štartovacia pozícia hráčov v niektorých zónach  môže byť ešte bližšie k sieti napr.: prihrávajúci smečiar v prednej zóne pri rotáciách 4 a 3). Tento čas sa ďalej skracuje, čím sa zvyšuje rýchlosť letu podania.

Rýchlosť podania – v závislosti od druhu podania sa rýchlosť podania pohybuje niekde v oblasti 60 km/h v prípade plachtiaceho podania avšak na druhej strane v prípade smečovaného podania môže rýchlosť prekračovať aj 130 km/h (napr.: Nimir, Butryn, Grozer, či Leon, ktorému počas VNL 2021 namerali rýchlosť 135,6 km/h). Pri týchto rýchlostiach lopta prekoná vyššie spomínanú vzdialenosť za 0,37 sekundy, čo znamená, že úspešne spracovanie podania pri takých rýchlostiach je prakticky na hranici ľudských možností ak ide o reakčný čas. K rýchlosti treba pridať aj dráhu letu lopty, ako ďalší variabilný prvok. Keď v minulosti mala dráha letu lopty po podaní (hlavne v plachtiaceho podania v stoji) parabolický charakter, v súčasnosti avšak má plachtiace podanie vo výskoku plochú dráhu letu a preto evidujeme zvýšenie rýchlosti plachtiaceho podania až na úroveň niektorých smečovaných podaní. Ide hlavne o spomínané hybridné podanie, ktoré dokáže mať extrémne deštrukčný vplyv na presné spracovanie súpera, keďže dochádza ku kombinácii prvkov smečovaného podania, číže rýchlosť na hranici 100 km/h, a tendencie rapídnej zmeny smeru dráhy letu, vlastné plachtiacemu podaniu.

Je preto vhodné ma tomto mieste zdôrazniť aký dôležitý je nácvik správnej techniky prihrávky. Vzhľadom na vysoké  rýchlosti, ktoré v súčasnosti dosahuje podanie a veľmi krátky reakčný čas, je pohyb k lopte takmer výlučne inštinktívny. Takže pre presnosť vykonania prihrávky v tak krátkom časovom úseku, je správnosť vykonania pohybu, čiže správna  technika  nevyhnutná, keďže hráč na let lopty reaguje reflexívne, bez uvažovania. A preto je nutné aby mal tento pohyb nacvičený, uložený v svalovej pamäti aby ho mohol vykonať aj pod takým časovým tlakom.

Z taktického hľadiska je využitie servisu v súčasnom vrcholovom volejbale rôzne. Aj keď podanie je herná činnosť, ktorú musí vykonávať okrem libera každý hráč, je evidentné, že sa aj v tejto hernej činnosti vyvinula určitá forma špecializácie. Na základe empirického pozorovania sa dá povedať, že existujú tri skupiny špecializácie: 1) Stredový blokári – keďže sa tzv. streďáci, ktorí sa v zadných zónach ihriska vyskytujú len v jednom prípade, a to na podaní. Keďže v takom postavení je obrana družstva oslabená neprítomnosťou libera, je nutné aby podanie streďáka vytváralo dostatočný tlak na rozohrávku súpera, aby aj tak oslabená obrana stačila spracovať danú útočnú kombináciu súpera. Príkladmi streďákov, ktorí sa vyznačujú tak efektívnym podaním sú napríklad Mateusz Bieniek, David Smith, Arťom Volvič, a Lukas Saatkamp, či Jakub Kochanowski alebo Norbert Huber; 2) Serving Specialist – do tejto skupiny partia hráči, ktorých pôsobenie na ihrisku je takmer výlučne len podanie. Ich podanie môže byť tvrdé, alebo plachtiace, ale výsadou je to, že ho dokážu vykonať bezchybne niekoľkokrát po sebe na hranici maximálneho rizika. Takými hráčmi sú napríklad Paolo Porro, Andrej Sumačevski, ale aj Oleh Plotnickij; 3) Siloví útočníci – názov tejto skupiny hovorí sám za seba. Ide o hráčov so silovým podaním na hranici maximálneho rizika. Príkladom takých hráčov sú Wilfredo Leon, Georgy Grozer, Nimir Abdel Aziz, či Ivan Zajcev.

Na základe toho aké skupiny servujúcich hráčov sú dostupné v danom družstve, musí trénersky štáb zvoliť najlepšie využitie takéhoto potenciálu a tým pádom určiť spôsob podania v zápase. Je jasné, že najjednoduchším a zároveň najefektívnejším taktickým riešením na podaní, je priamy bod z podania, tzv. eso. Avšak nielen to, že situácií podobných šnúre podaní Ivana Zajceva v zápase svetovej ligy medzi Talianskom a USA, kde spomínaný hráč ukončil zápas 4 esami v koncovke a zvrátil nepriaznivý stav, je možné vidieť len zriedka, ale postaviť taktiku podania na pravdepodobnosti takejto udalosti, nie je práve spoľahlivá taktická príprava na zápas. Dá sa povedať, že hlavným dôvodom prečo taktika postavená len na silovom podaní na hranici maximálneho rizika nie je spoľahlivá, je vzťah sily a opakovateľnosti, ktorý je vzťahom nepriamej úmery – s narastajúcou silou klesá presnosť podania. Rovnako tak, podanie tohto typu sa dá využiť len vo dvoch situáciách: (i) v zúfalej situácii pri snahe zvrátiť nepriaznivý chod setu / zápasu, alebo (ii) v opačnom garde kedy má podávajúce družstvo náskok v koncovke a snaží sa zápas čo najskôr ukončiť.

Je preto nutné zvoliť taktiku podania, ktorá zaručí stabilitu podania a tým nepretržitý tlak na súperove zakladanie útoku avšak takáto taktika keďže znižuje pravdepodobnosť priameho bodu z podania si vyžaduje spoluprácu obrany. V tejto spolupráci sa kladie dôraz na koordináciu podania s obranou na sieti a v poli, a následne zabrániť súperovi vytvoriť útočnú hernú kombináciu a skórovať. Poďme sa teda pozrieť na prácu obrany a jej taktické využitie v praxi.

Obrana a jej taktické využitie

Obrana vo vrcholovom volejbale je úzko spätá s detailnou analýzou súpera s cieľom nazbierať dostatočné informácie na to, aby bolo možné predvídať voľby útokov súpera v rôznych situáciách po príjme podania. Hlavným dôvodom prečo je analýza a poznanie súpera tak dôležité, je práve rôznorodosť útočných kombinácií. Zjednodušene môžeme povedať, že o čo je vyšší počet vykonateľných útočných kombinácií po príjme podania, o to je nižšia schopnosť súpera čítať hru a reagovať adekvátnou obranou. V súčasnosti pri pozitívnom príjme sú pripravení do útoku vždy 4 hráči. Pri 3 blokujúcich hráčoch dochádza teda takmer vždy k prečísleniu obrany na sieti, čo vytvára medzery v bloku a tak odhalenie útočných smerov, ktoré sú následne buď pokryté len obrancami v poli, alebo takmer vôbec nepokryté. Je teda nevyhnutné aby každé družstvo malo pripravený daný variant obranného postavenia adekvátny pre útok, ktorému čelí.

Odborná literatúra podrobne analyzuje niekoľko možných obranných variantov, alebo lepšie povedané obranných herných kombinácii, a poskytuje podrobné vysvetlenie, ako aj odporúčanie na ich správne využitie v praxi.

Avšak je nutné uviesť, že jeden s najdôležitejších faktorov potrebných pre úspešné plánovanie obrany, je previazanosť obrany v poli s obranou na sieti. Keď hovoríme o previazanosti obrany na sieti a obrany v poli máme samozrejme na mysli hlavne postavenie obrancov v závislosti od blokárov, respektíve diania na sieti, vo väčšine prípadov vo veľmi krátkom časovom horizonte (v stotinách sekundy). Na prvý pohľad sa môže zdať táto previazanosť jednoduchá. Veď predsa obrancovia sa postavia v poli do miest, mimo tieňa bloku, čiže tak aby nestáli ako sa ľudovo hovorí „za blokom“. Avšak skutočnosť je o niečo zložitejšia, keďže vo vrcholovom volejbale sa celá táto previazanosť odohráva vo vysokej rýchlosti, kde obranca hlavne v poli, musí stihnúť sledovať nielen útočiaceho hráča, jeho nábeh, či pohyb paže, ale aj rýchlosť nahrávky, pozíciu lopty vo vzťahu k anténe, či sieti a zároveň pozíciu blokujúceho hráča na krídle ako aj stredového hráča, ktorý sa snaží uzavrieť kompletný dvojblok na krídle. Hráč v poli je preto nútený až do momentu súperovho útočného kontaktu s loptou neustále upravovať svoju pozíciu v rámci spomínaných meniacich faktorov v extrémne krátkom časovom horizonte.

Volejbal, aj keď možno tak nevyzerá, je veľmi komplexná hra s pozície systému a previazanosti jednotlivých herných činností na ihrisku, či pri zakladaní útoku, alebo v obrane. Obzvlášť v obrane, kde ide o činnosť reakčnú, nie je možné dopredu určiť obranný variant na dianie na ihrisku, napriek tomu, že brániace sa družstvo má spravený veľmi detailný rozbor súpera. Obrana vo volejbale nefunguje tak ako napríklad v prípade amerického futbalu, kde sa zo zoznamu kombinácií vyberie určitá šablóna a ta je potom použitá pri obrane súperovho útoku.

Vo volejbale takáto voľba obrany nie je možná, pretože obrana v poli nereaguje len a dianie na súperovej strane pri zakladaní útoku, ale ako už bolo spomenuté, aj na dianie na sieti pri formovaní bloku na svojej strane poľa, čiže z toho sa dá vyvodiť, že nie je možné zvoliť správne postavenie v poli, alebo lepšie povedená odpovedajúci variant obranného postavenia v poli len na základe informácií o útoku súpera bez závislosti na formát a kvalitu bloku na svojej strane poľa. Pre potreby ilustrácie tejto veľmi dôležitej previazanosti poľa so sieťou je neverbálna komunikácia medzi prvou a druhou líniou družstva. Túto neverbálnu komunikáciu je možné najlepšie vidieť v plážovom volejbale, kde (na túto činnosť sa častokrát zameriava aj televízna kamera) je možné vidieť signalizáciu prstov hráčov na sieti za chrbtom, hráčom v poli, na ktorý smer plánujú postaviť blok na sieti, a tým umožnili obrancom v poli zaujať adekvátnu pozíciu rýchlejšie. Táto činnosť je možno menej viditeľná v halovom volejbale, ale prebieha rovnakým spôsobom.

Na základe uvedených úvah ale aj konštatovaní, ktoré tvoria súčasť sylabov súčasnej metodiky taktického vzdelávania vo volejbale nielen na Slovensku ale aj vo svete, je možné tvrdiť, že úspešnosť obrany ako celku (obrana na sieti a obrana v poli) závisí od schopnosti predvídať rozohru súpera. V tomto konštatovaní nejde o skauting, či predzápasovú analýzu, ale reč je o schopnosti reagovať adekvátne s predstihom, alebo včas na zakladanie útoku súpera a tým pádom sformovaní ucelenej obrany na sieti, ako aj v poli. To všetko sa však musí udiať v časovom horizonte jednej útočnej rozohry súpera a ideálne pri každej útočnej rozohre súpera.

Ak cieľom je ucelená a úspešná obrana, cieľom ktorej je zabrániť súperovi získať priamy bod, a následne na základe takej obrany založiť protiútok je na mieste otázka, čo je prvotným základom toho, aby brániace sa družstvo bolo v čo najlepšej pozícii pre vybudovanie protiútoku po úspešnej obrane? K odpovedi sa môže dopracovať reverznou logikou a ilustrovať ju tzv. pyramídovým grafom, ktorý bude vyzerať nasledovne:

Na základe takto prezentovanej logiky vzájomnej previazanosti jednotlivých herných činností brániaceho sa družstva, kde cieľom každej obrany je buď a) eliminácia súperovho útoku, alebo b) vytvorenie efektívneho protiútoku, prvotným základom úspešnosti všetkých nasledujúcich činností musí byť práve kvalita podania a jeho vplyv na zakladanie útoku súpera.

Je nepopierateľným faktom, že kvalita príjmu súpera pri zakladaní útoku, ovplyvňuje výsledný počet dostupných útočných kombinácií v danej rozohre. Kvalitu príjmu podania okrem individuálnych herných schopností jednotlivca vo vrcholovom volejbale ovplyvňuje najmä kvalita podania a nejde samozrejme len o silové smečované podanie. Následne preto počet útočných možností je hlavný faktor ovplyvňujúci kvalitu obrany na sieti a kvalita obrany na sieti následne ovplyvňuje kvalitu obrany v poli, a v konečnom dôsledku kvalitu protiútoku brániaceho sa družstva. Vzhľadom na túto previazanosť je možné tvrdiť, že podanie je základným predpokladom pre úspešnosť obranných herných kombinácií a následného protiútoku.

ČASŤ II.

Podanie ako kľúčový komponent obrany

Počas posledných dvoch ročníkov Volleyball Nations League (VNL), alebo Ligy Národov sa dosť prekvapivým úspechom stalo družstvo Japonska, ako aj dvojité víťazstvo Francúzov na olympijských hrách 2020(1) a 2024. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o dve rozdielne družstvá, pochádzajúce s rôznych takpovediac volejbalových škôl, alebo štýlov, nijako spolu nesúvisiacich. Japonci, hrajúci technicky náročný rýchly štýl hry s nízkymi hráčmi, kdežto Francúzi, skôr Európsky štýl, postavený na výškovej prevahe a silovej stránke volejbalu. Aj keď obidve tvrdenia môžu byť správne, v tejto publikácii si dovolíme tvrdiť, že spomínané atribúty neboli rozhodujúcimi faktormi pri úspechoch oboch spomínaných družstiev.

Na základe pozorovaní si dovolíme tvrdiť, že diferenciácia týchto dvoch družstiev z pohľadu tradičných (skôr stereotypných) geografických špecifík na ázijské družstvo, kde sa dôraz kladie na technické vybavenie hráčov a rýchlosť útočných kombinácií, a na európske družstvo s dôrazom na dosah a silu, je zastaralé a už neodráža vývoj za posledné obdobie a skutočný stav súčasného vrcholového mužského volejbalu. Hlavným argumentom nie je ani fakt, že nemalý počet kľúčových hráčov japonského družstva pôsobí dlhší čas v Európe, konkrétne v Taliansku, alebo raketový rozvoj Japonskej ligy v posledných rokoch s nezanedbateľným prílivom zahraničných hráčov. Dôvodom prečo obe družstva uspeli v spomínaných súťažiach a dokážu vyhrávať zložité a ťažké zápasy zdanlivo ľahko, je práve preto, že základ ich stratégie, je postavený na veľmi kvalitnom a stabilnom podaní v kombinácií s prepracovanou obranou, a vysokou úrovňou konverzie obrany do protiútoku.

Toto nie sú družstvá postavené na kľúčovom zakončovateľovi, aj keď je pravda, že jednotliví hráči môžu mať štatistickú prevahu v jednotlivých zápasoch. V oboch prípadoch však ide o veľmi technických nahrávačov a rovnako technicky vybavených útočníkov, schopných efektívne reagovať a silovo útočiť v medzihre po obrane takmer v každej pozícii. Takáto kombinácia hráčov s herným systémov, ktorý kladie dôraz na podanie a konverziu po úspešnej obrane zaručuje stabilný približne 30% bodový zisk v hernom komplexe K2, čiže pri vlastnom podaní, v každom zápase.

Pre praktické overenie týchto tvrdení je potrebné uviesť aj štatistické údaje, ktoré je možné overiť aj empiricky verejnosťou. Ako štatistický príklad tohto tvrdenia je potrebné uviesť zápas VNL 2023 o 3. miesto medzi Talianskom a Japonskom, ktorý rozhodoval slovenský rozhodca Juraj Mokrý dňa 23/07/2023. Žiaľ, keďže nie je verejne dostupná podrobnejšia štatista zápasu o bronz s Talianskom, tak je nutné použiť dostupnú štatistiku pre vykreslenie práve tohto tvrdenia. Z obrázkov nižšie sú užitočné hlavne tri údaje:

Celkový počet získaných bodov za zápas – Japonsko získalo 99 bodov (Taliani 100)

Počet bodov blokom Japonska – Za celý zápas 4, z ktorých 3 až v piatom sete. (Taliani 13)

Počet bodov z podania – Japonci získali 9 bodov z podania (Taliani 7)

Počet chýb súpera – Japonci získali 32 bodov z chýb súpera (Taliani 27)

Prvé dva údaje potvrdzujú interpretáciu, že Japonsko bolo papierovo slabším tímov. Taliani mali lepších a zdatnejších útočníkov a blokárov. Avšak sú to práve dva posledné údaje, ktoré poukazujú, že v prvom rade kvalitným servisom sa im podarilo vytvoriť tlak na súpera, ktorý spravil celkovo 9 chýb na príjme a 32 chýb na útoku, spôsobené nepresným príjmom, alebo hrou v núdzi, či pod tlakom. Dokopy to je 41 bodov len tlakom padania, čo predstavuje 37% všetkých získaných bodov. To je veľmi zaujímavý štatistický údaj, keďže potvrdzuje predošlé tvrdenie. Ako bude možné vidieť v nasledujúcich príkladoch táto hranica môže nepatrne oscilovať v prípade 5 setového zápasu, kedy dochádza k odchýlkam, ale približne 30% bodový zisk sa javí ako kľúčový pre víťazstvo v zápase.

Nasledujúcu tabuľku uvádzame pre ilustráciu predošlej analýzy:

Je zrejmé, že jeden zápas je veľmi úzka štatistická vzorka. Vzhľadom na to je nutné sa pozrieť na ďaleko širší prierez zápasov a to nielen z hľadiska rozmanitosti (z rôznych líg a podujatí), ale aj z časového hľadiska, aby bolo možné potvrdiť, alebo vyvrátiť existenciu trendu. Preto pre splnenie týchto požiadaviek boli pre potreby tejto analýzy zvolené ako vzorky, finálové zápasy Olympijských hier od roku 2000 do roku 2020 (resp. 2021). Všetky zápasy sú verejne dostupné a preto, je metodika ako aj vstupné dáta overiteľné verejnosťou.

Pre vysvetlenie nasledujúcich údajov, je nutné upresniť metodický postup. V spomínanom období sa odohralo 6 finálových stretnutí. Štatisticky bolo hodnotené len víťazné družstvo a hodnotili sa rozohry len po vlastnom podaní. Zaznamenávané boli nasledovné kritéria: (i) druh podania (smečované, plachtiace...), (ii) získaný/stratený bod, (iii) spôsob akým bol bod dosiahnutý (priamy bod z podania, blok, obrana v poli, chyba súpera...), a v neposlednom rade aj (iv) kvalita príjmu súpera (in-system / out-of-system). Štatistka bola skompletizovaná za pomoci Microsoft Excel a je dostupná na vyžiadanie od autora tohto článku.

Nasledujúca tabuľka predstavuje súhrn všetkých zozbieraných dát a snaží sa podložiť vyššie spomenutú tézu, že pre víťazstvo v zápase je potrebných približne 30% bodov získaných na podaní, či priamo, blokom alebo proti útokom po obrane, a preto je podanie nevyhnutnou súčasťou kvalitnej obrany. Dáta sú prezentované v Anglickom jazyku, keďže boli použité aj v inej publikácií.

Štatistická analýza

Zápas č.1: Juhoslávia v Ruská Federácia 2000 Olympiáda v Sydney

Celý zápas bol pod kontrolou družstva Juhoslávie aj napriek počiatočnému vedeniu Ruska. Hlavným dôvodom úspechu sa javí stabilita podania a jeho tlak na prihrávajúcu líniu ruskej reprezentácie. Z grafu je možné vidieť, že Juhoslávia si udržala veľmi vysokú mieru bodovania po vlastnom podaní.

Zápas č. 2: Brazília v Taliansko 2004 Olympiáda v Aténach

Zápas sa skončil víťaztvom Brazílie a vyznačoval sa výraznou nestabilitou vo výkone hráčov Talianska. Kvalita podania bola na vysokej úrovni ako aj tzv. conversion/transition z obrany do útoku bol na strane Brazílie variabilnejší. Opäť sa však vyplýva z dát, že podanie bolo kľučovým faktorom k víťazstvu.

Zápas č. 3: USA v Brazília Olympiáda v Pekingu 2008

Tretí z pozorvaných zápasov, v ktorom zvíťazilo družstvo USA bo dramatickom boji v štyroch setoch.  Ako je vidieť, toto je prvý zápas v ktorom sa zdá, že hranica 30% bodov na servise nie je potrebná pre výhru v sete. Zaujímavosťou je, že toto tvrdenie sa nepotvrdzuje len v posednom 4 sete avšak v celkovej štatitske sa stále pohybujeme v okolí 30%, aj keď s malou odchylkou.

Zápas č. 4: Ruská Federácia v Brazília Olympiáda v Londýne 2012

Aj keď tento zápas je pamätný z iných dôvodov než štatistických, nižšie uvedené údaje nasvedčujú opäť ďalšiu zaujímavosť a tou je, že prekročenie magickej hranice 30% bodov na podaní, nemusí stačiť na víťazstvo v sete, ako je vidieť v tabuľke v prvých dvoch setoch. Celková štatistika je opäť v tesnej blízkosti 30%, čo napriek predošlému tvrdeniu naznačuje významnosť tejto hranice.

Zápas č. 5: Brazília v Taliansko Olympiáda v Rio de Janeiro 2016

Zápas sa vyznačoval veľmi slabým výkonom družstva Talianska, s vysokou chybovosťou vo všetkých herných činnostiach ale napriek tomu boli výsledky v setoch veľmi tesné. Aj keď štatistické výsledky v treťom sete prejavujú miernu odchýlku, v celkom hodnotení bola magická hranica 30% potvrdená.

Zápas č. 6: Francúzsko v Ruská Federácia Olympiáda v Tokyo 2020

Pamätná post-Covidová Olympiáda bez divákov je posledným hodnoteným zápasom v tomto spracovaní. Aj keď hrali dve dosť vyrovnané družstva, celkový priebeh vytváral dojem, že Francúzi mali ten zápas akosi viac pod kontrolou. Toto je veľmi subjektívne tvrdenie pre štatistické spracovanie zápasu, ale nižšie uvedené údaje potvrdzujú to empirické tvrdenie o kontrole nad zápasom. Francúzi klesli pod magickú hranicu 30% len v dvoch prípadoch, set 3 a 4, ktoré aj následne prehrali. Avšak celkové štatistické hodnotenie potvrdzuje hranicu 30% bodov ako potrebnú pre výhru v zápase.  

Tento článok je postavený na záverečnej práci III. stupňa trénerského kurzu Slovenskej Volejbalovej Federácie, s rovnakým názvom a od rovnakého autora, ktorej obsahom bola analýza tvrdenia, že podanie je základným predpokladom pre úspešnosť obranných herných kombinácií a následného protiútoku. Zámerom záverečnej práce bolo podrobiť vzťah medzi podaním a následnou obranou podávajúceho družstva. Toto prepojenie nemalo byť postavené len na určitom slede udalostí, či krokov, ktoré po sebe nasledujú a tým pádom sa navzájom ovplyvňujú, ale zároveň ukázať, ich enormný vplyv na víťazstvo družstva v zápase. Rovnako tak vzorka skúmania nemala odrážať, len súčasnú prítomnosť trendu, čo by mohlo nasvedčovať, že ide len on nejaký dočasný taktický zámer, ale keďže vzorka skúmania mala časový horizont 20 rokov, cieľom bolo ukázať, že ide o vývoj, ktorý sa v súčasnosti už udomácnil v herných systémoch na vrcholovej úrovni.

Tak ako spomínaná záverečná práca nepredstavuje komplexnú a úplnú analýzu celej témy, tak ani tento článok si túto pozíciu nenárokuje, ale má za cieľ  vyvolať diskusiu, poukázať na dôležitosť ďalšieho skúmania a pripojiť sa k podobným publikáciám v metodickej časti SVF ako napríklad „Ako môže podanie ovplyvniť následný priebeh rozohry vo vrcholovom volejbale žien“ od autorov Doc. V. Přidala a Karolíny Toporovej.

Cieľom tohto článku teda bolo zverejniť výsledky spomínanej záverečnej práce a podrobiť ich verejnej diskusii, ktorá sa z času na čas objavuje nielen v odbornej literatúre, ale ja na sociálnych sieťach. Takže na základe prezentovaných údajov a analýz sa v tento článok prikláňa k nasledujúcim tvrdeniam:

• Vzťah medzi podaním a následnou obranou nie je ovplyvňujúci, ale je podmieňujúci, tzn., že pre úspešnosť jednej činnosti, je potrebné kvalitné vykonanie predchádzajúcej činnosti.
• Pripúšťajúc určitú odchýlku v štatistike, pomer bodov nižší ako 30% viedol častejšie k strate setu, či zápasu.  
• Aj keď mnoho iných faktorov ovplyvňuje úspech družstva v zápase, podanie a jeho súčinnosť s obranou na sieti a v poli je v súčasnosti kľúčovým prvkom hry každého družstva do takej miery, že rozhoduje o víťazstve v zápase vo väčšom počte prípadov.

Vzhľadom na takto úzky podmieňujúci vzťah medzi podaním a obranou je možné tvrdiť že obranný herný komplex K2 má 3 komponenty: (i) podanie, (ii) obrana na sieti, a (iii) obrana v poli.

Ak premietneme výsledky tejto krátkej analýzy do reality, je možné tvrdiť, že ak ide o národné družstvá tak tvrdenia tohto článku sú najlepšie pozorovateľné v hre reprezentácie Francúzka, ktorá napriek tomu, že sa javila ako papierovo slabšie družstvo v porovnaní s reprezentáciu Poľska na nedávnych Olympijských hrách dokázala v troch setoch obhájiť olympijské zlato. Zaujímavosťou ako aj pozoruhodným faktom je, že v družstve Francúzov nejde o jedného hráča, ktorý podal neštandardný výkon, ako sa možno čakalo od Leona v prípade Poľska, ale práve naopak.  Komplexný herný prejav všetkých hráčov na ihrisku, niektorý z nich dokonca po neúspešnej sezónne (napr.: T. Clevenot, Y. Louati, K. Tillie atď) podali stabilný a hlavne prepracovaný herný prejav s dôrazom na: (i) tlak na podaní, nielen silou ale hlavne s veľmi nízkou chybovosťou, (ii) stabilnou obranou v na sieti a v poli, a (iii) v neposlednom rade s vysokou mierou konverzie – čiže prechodu z obrany do útoku. Tento finálový zápas z olympiády 2024 nebol zahrnutý do analýzy do určitej miery aj zámerne, aby predstavoval výzvu a priestor pre slovenskú volejbalovú verejnosť pre overenie tvrdení prezentovaných v tomto článku.

Celé je to teda možné zredukovať do jednoduchého maxima:

Čím lepšie podanie, tým pravdepodobnejšie víťazstvo v zápase.