Biomechanické základy herných činností jednotlivca

Herné činnosti jednotlivca považujeme za stavebné kamene, ktorých miera zvládnutia limituje vo veľkej miere úspešnosť konania hráča v zápase. V dnešnom príspevku by sme Vám chceli bližšie priblížiť problematiku súvisiacu s charakteristikou herných činností jednotlivca z pohľadu biomechaniky a súvisiacich fyziologických procesov. Vychádzame predovšetkým z poznatkov a prác prof. Dobrého, ktorého v česko – slovenskom prostredí, spolu s prof. Rovným, môžeme považovať za zakladateľov modernej teórie i didaktiky športových hier.

Volejbal sa javí navonok ako určitá špecifická pohybová aktivita. Skladá sa z rôznych pohybových aktov, ktoré sa odlišujú vonkajšou formou, intenzitou, dĺžkou trvania i frekvenciou. Každý pohybový akt v zápase je zameraný na plnenie špecifickej hernej úlohy a chápeme ho ako hernú činnosť jednotlivca (HČJ). Pomenovanie týchto pohybových činností ako beh, odbitie lopty, výskok, úder a pod. túto skutočnosť nepostihuje. Preto boli úlohované pohybové činnosti pomenované tak, aby bol vyjadrený ich herný účel a zámer. Odbitie jednoručne zhora je tak niekedy podaním, niekedy útočným úderom. Odbitím bagrom môžeme realizovať príjem podania, nahrávku i útočný úder.

Motorická realizácia HČJ je jediným objektívne pozorovaným výsledkom všetkých predchádzajúcich a súbežne prebiehajúcich psychických a fyziologických procesov a pôsobiacich biomechanických princípov a zákonov. Stáva sa konečným hodnotiacim kritériom výkonu hráča. HČJ sa navonok prejavujú pohybom, ktorý je produktom pohybového systému. Pohyb chápeme ako vyústenie kombinácie dedičných vlastností a pretvárajúcich vplyvov tréningovej a zápasovej praxe. Na rozdiel od bežných rutinných pohybov, ktoré sú do značnej miery automaticky regulované rôznymi motorickými centrami, HČJ vyžadujú pri realizácii pozornosť a vôľové úsilie.

K základným funkčným jednotkám pohybového systému patrí motorická jednotka, sval, funkčné skupiny svalov. Súčasťami pohybového ústrojenstva sú ďalej kosti, ktoré držia sval a dodávajú mu tvar, kĺby umožňujúce pohyb, väzy, ktoré spevňujú kostné spoje, obmedzujú nežiaduci rozsah a zaisťujú stabilitu, a šľachy ako súčasť svalu s mechanickými vlastnosťami podobným vlastnostiam väzov. Motorická jednotka je skupina svalových vlákien rovnakého typu inervovaná jedným motorickým neurónom. Kostrový sval má aktívnu kontrakčnú schopnosť. Pri kontrakcii vyvíja sval silu. Úroveň svalovej kontrakcie je riadená podnetmi vychádzajúcimi z centrálnej nervovej sústavy. Hlavnou funkciou svalu je vyvíjanie mechanickej energie. Z tohto hľadiska predstavuje sila stupeň svalového napätia potrebného k pohybu vlastného tela alebo jeho časti z miesta na miesto alebo vykonávaného ako tlak proti určitému objektu. Veľkosť svalovej kontrakcie sa rovná veľkosti svalovej sily a pohybuje sa vždy medzi maximálnou a minimálnou veľkosťou.

Výsledný pohyb pri realizácii akejkoľvek HČJ nie je len výsledkom kontrakcie jednotlivých svalov. Je to výsledok jemnej interakcie množstva svalových skupín a rôzneho využitia vynaložených síl, ktoré pôsobia na stabilitu a lokomóciu hráča i manipuláciu hráča s loptou. Všetko je podmienené hernou úlohou, ktorú musí hráč riešiť v konkrétnej hernej situácii.

O pohyboch prostredníctvom ktorých realizujeme HČJ môžeme povedať, že sú produktom celého pohybového aparátu fungujúceho podľa princípov koordinácie. Je to princíp, podľa ktorého sa z určitého počtu svalov aktivuje pri rovnakej pohybovej úlohe vždy rovnaká kombinácia svalov v rovnakej konštantnej následnosti. V tomto zmysle hovoríme pohybovom návyku (dynamickom stereotype), ktorý sa považuje za dočasne nemennú sústavu podmienených a nepodmienených reflexov, vznikajúcich na základ stereotypne sa opakujúcich podnetoch, resp. pohybových situácií. Schopnosť vypracovať takýto návyk, t.j. realizovať princíp koordinácie, sa považuje za prísne individuálny a dedične limitovaný. Môže značne ovplyvňovať úroveň osvojených HČJ. Napriek vypracovaným herným návykom dochádza v nervovo - svalovom systéme k variáciám, vytvárajúcim individuálnu biomechanickú činnosť. Variácie môžu byť často príčinnou chýb a neefektívneho pohybového výkonu. K ich odhaleniu môže prispieť pochopenie mechanizmu ľudského pohybu v zmysle princípov efektívneho pohybu. Platí to i pre každú HČJ. K týmto princípom patrí princíp sumácie kĺbových síl, princíp kontinuity kĺbových síl, princíp impulzu, princíp smeru aplikácie sily a princíp sumácie rýchlostí segmentov tela.

Princíp sumácie kĺbových síl

Sila, ako produkt svalovej kontrakcie, vyvoláva pohyb segmentu tela alebo lopty, a tým vykonáva prácu trvajúcu určitú dobu. Pri nácviku a zdokonaľovaní herných činností je dôležité získať spôsobilosť sumovať sily, vyvíjané rôznymi svalovými skupinami na rôznych kĺboch. Vo volejbale je napríklad dôležité začínať pohyb pri odbití bagrom nohami, ktoré zabezpečia presnosť odbitia a presnosť pohybu paží. Pozorovaním je veľmi obtiažne zistiť, či sily v kĺboch sú aktuálne optimálne. Veľkosť a smer pôsobenia týchto síl sa dá presne zistiť len biomechanickým meraním. Určitému odhadu sa však tréner môže naučiť, ak bude poznať, ktoré časti tela či segmenty pozorovať.

Princíp kontinuity kĺbových síl

Pri smeči nestačí len efektívne využiť kĺbových spojov, ale je potrebné tiež načasovať postupnosť zapojenia týchto kĺbov. V plynulom toku pohybov od dolných končatín cez trup k horným končatinám až k pohybu zápästia nesmie byť prerušenie. Veľkosť výstupnej sily je v konečnej podobe určená spôsobilosťou hráča vyrovnať sa s princípom sumácie a kontinuity kĺbových síl. Podobné princípy logicky platia aj pri iných technikách ako odbitie prstami či bagrom.

Princíp impulzu

Impulz je veľkosť sily vynásobená časom. Využiť princípu impulzu, t.j. kombinovaného efektu sily a dĺžky trvania jeho aplikácie pri produkcii zmien rýchlosti pohybu, predpokladá vyrovnať sa s princípmi sumácie a kontinuity kĺbových síl. Je to práve tá kombinácia sily a času, ktorá pri smeči vyprodukuje rýchlosť samotného úderu do lopty.

Princíp smeru aplikácie sily

Smer sily zo svalových efektorov na loptu, v našom príklade pri smeči, je rozhodujúci. Dobrá technika smeča tak vyžaduje, aby sa postupovalo podľa princípu smeru pôsobenia sily, kde horná končatina predáva silu priamo lopte.

Princíp sumácie rýchlosti segmentov tela

Rýchlosť pohybu konečného segmentu (napr. paže) je výsledkom súčtu individuálnych rýchlostí všetkých predchádzajúcich zúčastnených segmentov a ich odpovedajúceho načasovania. Príčinou chyby môže byť zabúdanie na potencionálny prínos jedného segmentu tela alebo jeho neúplné využitie (napr. práca zápästia pri smeči). Platí to predovšetkým pri smeči alebo smečovanom podaní, kde chceme dosiahnuť čo najvyššej rýchlosti segmentu pri kontakte s loptou.
Detailná analýza celého spektra pohybov, ktorými sa realizujú HČJ, nás privádzajú k trom základným kategóriám, do ktorých môžeme zaradiť všetky pohyby hráča.

Je to:
- stabilita
- lokomócia
- manipulácia

Tieto elementárne pohyby, ktorých vývoj má rozhodujúci význam už v samotných počiatkoch ontogenézy motoriky každého človeka, sú využívané v nových, stále sa premieňajúcich a spresňovaných pohybových kombináciách a tvoria základ celej veľmi rozmanitej hernej motoriky.

Stabilita sa vzťahuje k základnej schopnosti a tendencii človeka udržať rovnováhu vzhľadom k zemskej príťažlivosti a vtedy, keď dochádza k zmene v aplikácii sily alebo keď časti tela alebo celé telo môžu byť v nezvyčajných polohách (napr. príjem podania mimo osi tela). Stabilita presahuje pojem rovnováhy a zahrnuje rôzne osové pohyby, postoje a polohy, v ktorých je dôraz kladený na kontrolu vlastnej rovnováhy.

Lokomócia sa vzťahuje k aktívnym zmenám miesta, k zmenám v umiestnení tela na podložke. Špecifická forma hernej lokomócie sa rozvíja v neustálom spojení so stabilitou.

Manipulácia sa vzťahuje vo volejbale k udeľovaniu a absorpcii - tlmeniu sily lopte (napr. pri vyberaní lôpt v poli) pri využití, v našom prípade, prevažne horných končatín. Väčšina manipulačných pohybov obsahuje prvky stability a lokomócie.

Zvyšovanie úrovne herného výkonu hráča závisí na poznaní funkcie nervovo svalového systému a pochopenia faktu, že je to jediný prvok celého pohybového systému, ktorý môžeme v tréningovej praxi ovplyvniť.

Použitá literatúra:
DOBRÝ, L. – SEMIGINOVSKÝ, B. 1988. Sportovní hry – výkon a trénink. Praha: Olympia, 1988.